Bohumil Kováč: Citlivým bodom urbanizmu je vzťah súkromného a verejného záujmu

Okrem urbanizmu miluje zbieranie starožitností. Vie presne, komu odovzdá svoju zaujímavú zbierku. Podľa neho FAD STU ponúka najväčšiu a najkvalitnejšiu ponuku urbanistických disciplín spomedzi všetkých architektonických škôl u nás a porovnateľne so zahraničím.

Poznáte výhody Klubu ASB? Stačí bezplatná registrácia a získate sektorové analýzy slovenského stavebníctva s rebríčkami firiem ⟶

S významným urbanistom, ktorý vie, že stavať mesto musíme len na základe ustálenej urbanistickej koncepcie, sme sa rozprávali aj o vzrastajúcom záujme o túto špecifikáciu. Mnohí si pamätáme obdobie, v ktorom o plánovanie mesta zakopli iba vizionári. Architekt Bohuš Kováč je jedným z nich. Lenže on nezakopol, išiel za ním cielene.

Keď sme sa spoznali, urbanizmus nebol tým predmetom ani smerom, o ktorý by bol záujem. Nikto mu neprikladal význam. Čo sa za tie roky zmenilo? Kam sa tento odbor posunul?

Každý absolvent fakulty absolvuje urbanistické teoretické, seminárne a ateliérové disciplíny v rozsahu, ako to požaduje Smernica EÚ pre vzdelávania v architektúre. Špecializácia na urbanizmus, ktorá u nás jestvuje, musí dodržať parametre tak, aby absolvent bol stále architektom. Záujem o urbanizmus, myslím, bol, vždy sme mali a máme slušný počet diplomantov aj bakalárov.

Urbanistické témy zadávajú všetky vertikálne ateliéry, aj keď ich vedúci urbanizmus väčšinou nepraktizujú. Treba vziať do úvahy aj praktické podmienky školy, že kým architektúru gestoruje viacero katedier, resp. ústavov, urbanizmus len jeden a legislatíva obmedzuje celkový počet záverečných prác (bakalárske, diplomové, ale aj doktorandské) na jedného vedúceho.

Váhanie ísť na urbanizmus mohol spôsobiť aj fakt, že sólo pojem „odbor urbanizmus“ pri titule Ing. arch. v diplome vyvolával v EÚ otázky, či je to aj architekt pre stavby. Preto sme sa snažili a dosiahli medzinárodnou akreditáciou v Bruseli, že náš odbor, v ktorom sa titul Ing. arch. udeľuje, sa volá Architektúra a urbanizmus a v rámci neho sa uznal aj program urbanizmus.

Pritom FAD určite ponúka najväčšiu, a dovolím si tvrdiť, že aj najkvalitnejšiu, ponuku urbanistických disciplín spomedzi všetkých architektonických škôl u nás a porovnateľne s ČR a so zahraničím.

Študovali ste pod vedením vtedajších osobností architektúry a urbanizmu. Stretávali ste sa s nimi v ateliéroch. Akí boli, aké hodnoty zastávali?

Odkaz bol a ostáva pomerne jasný a nemenný: stavať mesto musíme len na základe ustálenej urbanistickej koncepcie. V tom spočíva istá priorita urbanizmu, ako aj výkonného nástroja, územného plánu. Nasiakli sme, dúfam, aj systémovými prístupmi k riešeniam a spoznávaním vzťahov od celku cez časť po detail. To platí tak v architektúre, ako aj urbanizme.

Ja som mal šťastie v tom, že aj keď nás už priamo neučil profesor Hruška, ale chodil potom často na katedru, tak som sa neustále pohyboval v prostredí jeho, ale aj Bellušových žiakov. Často to vyzeralo, že sú to protikladné osobnosti, ale opak je pravdou, možno to ani netušili…

Práve v tom spočívala sila toho prostredia bývalej katedry urbanizmu, keď som tam začínal. Napriek tomu obdobiu spoločenskej neslobody si cením odbornú pluralitu, ktorá tam panovala a ktorá nás obohacovala. Teda tiež sa cítim súčasťou Hruškovej urbanistickej školy, ale netreba zabúdať, že on nebol len širokospektrálny urbanista od regiónov po urbanistický detail, ale bol aj skvelý funkcionalistický architekt.

Preto podporujem spojenie architektúry a urbanizmu, lebo jedno bez druhého v podstate neexistuje, a preto sa prikláňam k názoru, že urbanista musí ostať stále architektom. Milan Kodoň vravel, že k urbanistickým riešeniam treba pristupovať s očami architekta, v tom je odlišnosť architekta-urbanistu od plánovača.

Viem, že rád zbierate rôzne artefakty, dokonca také, ktoré by ste rád darovali do múzea dizajnu, ako napríklad vysvedčenie vášho otca, ktoré ste zaniesli na Stavebnú fakultu do archívu. Máte pocit, že sa na tieto príbehy zabúda? Prečo sa venujete zachovávaniu dedičstva v takejto forme?

Áno, všeličo sa vytvorilo a stojí zato to odovzdať aj budúcej generácii. Diela ľudského umu a rúk si treba vážiť. Nedávno som odovzdal do Archívu STU všetky otcove vysvedčenia zo skúšok na FAPS, keďže vtedy mala každá skúška nielen zápis do indexu ale aj vysvedčenie so štátnym znakom a s kolkovou známkou. Pozoruhodné sú nie ani tak tie vysvedčenia, ale podpisy na nich, ako Belluš, Hruška, Karfík, Škorupa, Jur Hronec, Štefanec, Havelka, Křivanec, Lederer… a to otec študoval inžinierske staviteľstvo.

Na štátnicovom vysvedčení sa mu zbehlo viacero hviezdnych podpisov, ktoré takto nefigurujú vedľa seba už nikde. Tak si vlastne STU založila portfólio študenta 40. – 50. rokov, keďže som pribalil aj pár otcových študentských prác, ktorých manuálne vypracovanie dnes vyvoláva údiv, ako ho vyvolávalo u mňa, keď som ich ako dieťa objavil a tajne prezeral. Tam to všetko možno začalo… v túžbe vedieť tak krásne rysovať a písať ako otec.

Ale zoberiem veci aj od kontajnera – tak som napríklad prišiel k stoličke Thonet z rokou 1895. Aj keď tie veci nemám kam dať, opravím ich a ponúknem ďalej. Tiež s potešením vraciam nálezy študentských a iných prác, o čom by vedel rozprávať Ivan Kočan, Andrej Alexy aj Teplanovci, ale aj mnohí dávni študenti, ktorým po rokoch vrátim zadržanú prácu.

Ktoré príbehy by sa mali rozprávať z generácie na generáciu? Čo môžeme vytvoriť dnes, aby sme nechali kvalitný kus vlastnej tvorby ďalším generáciám?

Príbehov z urbanizmu by bolo asi viac, lebo čo mesto, to jedinečný príbeh. Preto tvrdím, že dobrá budúcnosť mesta musí vychádzať z poznania a zo základov jeho minulosti. V urbanizme zvlášť platí: udržiavať a zveľaďovať kultúrne dedičstvo. Ale nielen to, aj naša činnosť má byť taká, aby sa pre budúce generácie kultúrnym dedičstvom skutočne stala. Aj to je jedným z odkazov Emila Hrušku.

Podcenili sme v minulosti kvalitné urbanistické riešenia? Ako to ovplyvnilo vývoj našich miest?

Ak zoberieme povojnovú výstavbu, bolo to rôzne. Prvé etapy „tehlovej“ výstavby sídlisk často spojené so Sorelou priniesli z dnešného pohľadu urbanistickú aj architektonickú kvalitu, ale najmä kvalitu prostredia, pozrime napr. na Novú Dubnicu alebo dnešné Dulovo námestie v Bratislave. Už je ťažšie súdiť urbanistické počiny v období, keď tu vládol diktát jednorazovej panelovej výstavby.

Myslím, že naši predchodcovia architekti sa veľmi snažili maximálne eliminovať z toho vyplývajúce negatíva, keď jediným, aj keď nie nepodstatným, plusom bolo riešenie bytovej otázky. V zásade sa dá povedať, že mnohé urbanistické koncepcie sídlisk sú veľmi dobré, dokonca spravidla vysúťažené verejnými alebo vnútropodnikovými súťažami projektových firiem. Urbanistické riešenia v podstate nezaostávali za tým, čo sa vtedy nosilo aj na Západe. Horšie to už bolo so stavbami, a najmä s ich technickou kvalitou.

Ľudia sídliská vnímajú najmä prostredníctvom prvého kontaktu. Až po rokoch, ako dorástla napr. zeleň a dobudovala sa vybavenosť, ľudia začali oceňovať aj bývanie na sídlisku, vyrástla tu nová generácia, ktorá sa so svojím rodiskom stotožnila, aj keď iste nie všade. A potom, keď sme mali šancu to systémovo vylepšiť, prišlo živelné zatepľovanie, žiaľ, s podporou štátu. Postavili sme aj kostoly ako prvok humanizácie, 80 % z nich je ale pochybnej architektonickej kvality.

Ako môžu mestá implementovať stratégie udržateľného urbanizmu na riešenie súčasných ekologických výziev?

Budem pokračovať v načatom. Štátny fond rozvoja bývania by už nemal dať ani cent tam, kde súčasťou rekonštrukcie nebude aj zelená strecha, vonkajšie žalúzie okien, preukázanie zadržiavania zrážkovej vody a energetické čerpadlá. Niektoré z týchto požiadaviek by sa mali stať súčasťou regulácie v územných plánoch.

Ako by sa mohol urbanizmus vyvíjať v budúcnosti vzhľadom na technologický pokrok a sociálno-ekonomické zmeny?

Určite sa aj v urbanistických koncepciách bude musieť sledovať aspekt energetickej úspornosti (nielen elektrickej, ale aj ľudskej energie), efektivity využitia územia (teda eliminácia extenzívneho rozvoja sídiel, mestá krátkych vzdialeností), vytvárať podmienky pre sociálnu súdržnosť (susedstvá). Samozrejme, reagovať na výzvy vyplývajúce z potreby eliminácie dosahov klimatických zmien. Mnohé sú už dlhšie obsahom medzinárodných dohovorov, ako napr. Nová Aténska charta alebo Amsterdamský pakt. Asi kritériom hodnotenia prostredia nebude môcť byť „index zelene“, ale index, ktorý vyhodnotí vyššie spomenuté požiadavky.